Advertise on podcast: Ráno Nahlas 🎙

Vieme vôbec, čo je to, čo si vo vzdelávaní našich detí objednávame? V našom školstve nám zásadne chýba definícia jeho zákazníka. Tvrdí riaditeľ jednej naozaj netradičnej školy Juraj Mazák. Podľa neho si školstvo príliš monopolizoval štát a zo škôl sa tak neraz stali akési babysittingy. A prečo ambiciózne plány ministra zrejme zlyhajú? Jednou z najzásadnejších priorít našej spoločnosti by malo byť kvalitné a aj skutočne dostupné vzdelávanie. Napokon, slogany o tom, že deti sú naša priorita, tu počúvame už celé dlhé roky a to prakticky naprieč celým politickým spektrom. Malo by to tak byť, ale realita podopretá štatistikami, faktmi ako i tvrdými dátami hovorí, že tomu tak v skutočnosti vôbec nie je. Školy to nie je len o vzdelávaní, je to aj významný pilier komunity. Je škoda, že o kvalitné a dostupné vzdelávanie náš štát nemá reálny záujem, v konečnom dôsledku na to doplatíme všetci, hovorí Mazák. Ako je možné, že vzdelávanie ale aj dosiahnuté vzdelanie našich vlastných detí pre nás nie je jednou z našich najvyšších a najdôležitejších priorít? Prečo u nás stále nie je vzdelanie výťahom k lepším socioekonomickým pomerom tých, čo sa naozaj snažia, ale práve naopak - až pričasto doslova väzní detské talenty v pasci socioekonomických pomerov ich rodičov? Prečo naše školy ešte stále tak verne zrkadlia kritiku z čias Márie Terézie a vzdelávanie sa tu neraz podobá 18. storočiu a jediným rozdielom je azda iba elektrina v triedach a tablety v rukách učiteľov? Zabíja náš vzdelávací systém prirodzenú zvedavosť detí a k čomu vedie ten ustavičný cval za ďalšími písomkami, skúšaniami pre skúšanie samotné, ako i všakovakými - neraz úplne nevýpovednými, testami? Prečo ministrom školstva veľkolepo ohlásená “Nežná revolúcia vo vzdelávaní “ zrejme zlyhá a v tej našej slovenskej praxi nebude fungovať a v čom sa štát zásadne mýli, ak chce - namiesto podpory pozitívnych príkladov, hrubou silou štátnej moci nadiktovať jednotné centralizované pravidlá pre všetkých, bez rozdielu ich jedinečnosti a osobitých špecifík? Dá sa vôbec inklúzia vynútiť a v čom tá naša, neraz iba formálna, inklúzia zlyháva? No a napokon, pre koho sú vlastne tie naše všeobecné školy, keď v nich čoraz viac detí zlyháva a ani sa necítia byť v procese vzdelávania šťastné či aspoň akceptované? A ako to, že narastá počet detí, ktoré sú zo štandardného vzdelávacieho procesu vyčleňované a vieme to zmeniť? Naozaj to tak má byť a ak nie, ako z toho bludného kruhu s čoraz horšími výsledkami vystúpiť? Staviame systém pre čoraz viac sa zmenšujúcu sa normu, tvrdí Mazák, riaditeľ školy, v ktorej sú si učitelia a žiaci partnermi. “Keď postavíte systém kde tretina sú výnimky, tak ten systém asi nie je v poriadku. To nie je systém. Ak by sme mali nastavovať vzdelávací systém, tak by sme ho nemali dizajnovať na ekonomiku prevádzky, ale stavať ho najmä na jedinečnosti detí a možností toho, aby mohli rásť tak, ako to potrebujú,” dodáva. Ráno Nahlas, tentoraz s riaditeľom experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Jurajom Mazákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Aby sme boli naozaj odolnou krajinou schopnou brániť sa, musíme pracovať nielen s armádou a zvyšovať svoju „ozbrojenú“ obranyschopnosť, ale pracovať so spoločnosťou. Práve ten pojem spoločenská odolnosť je presne o tomto – že každý človek je v nejakom zmysle zodpovedný za mier“, hovorí vojnový reportér Tomáš Forró. „Nie nevyhnutne tak, že má ísť brániť krajinu so samopalom v ruke, ale každý z nás môže v prípade ohrozenia alebo krízy urobiť veľa pre to, aby sa krajina ubránila a aby sme si dokázali zachovať svoju každodennosť a spôsob života“, dopĺňa. Ako vojna u susedov mení našu krajinu? Čo sa stane, ak vojna vypukne aj u nás? Čo môžeme robiť, aby sme ochránili seba, svoje domovy a celú krajinu? Tri vety z nedávneho statusu vojnového reportéra, u ktorého som bol zvyknutý, že zachytáva a opisuje konflikty za hranicami Slovenska. Tomáš Forró však v súvislosti s vojnou začína hovoriť o svojej a rovnako našej rodnej krajine. Začína hovoriť o spoločenskej odolnosti a dokonca o príručke prežitia. Prečo? Vidí snáď niečo, čo my ešte nevidíme? Alebo len berie vážne varovania pred hrozbou širšieho konfliktu s Ruskom? Čomu ho naučili štyri roky Putinovej agresie voči Ukrajine? Otázky, ktoré mu dnes môžem položiť aj za vás – o vojne a jej presahoch za naše hranice. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Hrozba skrytej privatizácie vodárenskych spoločnosti či ovládnutie zdravotníctva lobistami. To sú témy, v ktorých predseda NKÚ opakovane žiadal premiéra o stretnutie. Neúspešne, premiér záujem neprejavil. Slovensko pritom trápi i obrovský investičný dlh – od vodárenskej infraštruktúry cez mosty či železnice. Desiatky miliárd na modernizáciu pritom štát nemá. No a stopnú nám kvôli PPA eurofondy? Slovensko vstúpilo už do tretieho kola uťahovania opaskov. Máme vyššie dane i odvody, máme vyššie ceny, ale napriek miliardovým konsolidáciám zostáva rozpočtový deficit prakticky rovnako vysoký. Slovensko sa pritom prepadá už vo všetkých možných rebríčkoch na samý chvost krajín EÚ a z krajiny sa kvôli mnohomiliardovým investičným dlhom stáva čoraz viac akýsi postupne sa rozpadajúci skanzen. V časoch, keď sa okolo Nemecka, Francúzska či susedného Poľska formuje jadro novej - dvojrýchlostnej Únie a vplyvní európski politici i odborníci varujú pred hrozbou konfliktu s Ruskom je však naše krajina na krízové situácie žalostne nepripravená. Poučenie z katastrofálne manažovanej pandémie nebolo urobené vôbec, naopak dôvera v spoločnosti prudko narástla. No a investičné dlhy v kritickej infraštruktúre - od kanalizácie k mostom alebo železniciam, sa šplhajú k mnohomiliardovým sumám, na ktoré Slovensko jednoducho nemá vôbec žiadne rezervy. My nemáme odborníkov, my máme “plávajúcich” generálnych riaditeľov, tvrdí šéf NKÚ a dodáva: “Prišlo sa na netransparentné, neférové konanie generálneho riaditeľa a namiesto toho aby sme ho nechali orgánom činným v trestnom konaní - aby zistili ako je možné, že sa mu navýšil majetok a žije si nad pomery jeho oficiálneho platu, tak my sa s takýmto zamestnancom rozlúčime tak, že mu dáme štedré odstupné no a o pár mesiacov ten istý človek opäť sedí na stoličke generálneho riaditeľa v inej štátnej inštitúcií. Takýchto podozrivých osôb je tu veľmi veľa.” Ráno Nahlas, dnes opäť so šéfom Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keby sme my dávali peniaze Albánsku, ako by sme reagovali, keby ich vláda prerozdelila na súkromné vily premiérových blízkych? Presne tak sa na nás teraz pozerajú Nemci, hovorí Zuzana Petková z Nadácie Zastavme korupciu. Tento týždeň spolu so Zuzanou Šubovou absolvovala híring v europarlamentnom výbore na kontrolu rozpočtu na tému slovenských haciend z eurofondov. Zakročí EÚ voči Slovensku? Smer tvrdí, že híringy nemajú žiadne účinky. Zuzana Petková ale tvrdí, že Nemcov zaujíma, keď sa ich peniaze na Slovensku. A hoci slovenské televízie túto tému ignorovali, tie nemecké na híringu boli. Haciendy sú dedičstvom smeráckeho exministra Ľubomíra Jahnátka. Na sporný penzión Fafokan navyše odišlo ďalších viac ako 800 tisíc eur. V Európe sú z toho v šoku, že na Slovensku neexistujú funkčné kontrolné mechanizmy, ktoré by tomu zabránili. Ako v Bruseli rezonuje policajný zásah voči Zuzane Šubovej? A ako máme čítať, že Jozef Kiss, za minulej vlády šéf PPA, je dnes smeráckym šéfom Finančnej správy?

Pol milióna eur za tri dni. Na teplo pre napadnutú Ukrajinu. Od jedenásťtisíc Slovákov, či presnejšie obyvateľov Slovenska. Zareagovali na výzvu diplomatickej misie Kyjeva u nás, ktorá sa spojila s viacerými mimovládkami, aby sme pomohli susedom v núdzi. V akútnej núdzi, ktorú už štvrtý rok prináša vojna a aktuálne severské mrazy. Ruský agresor si robí zo zimy zbraň a z ničenia ukrajinskej energosústavy stratégiu teroru. Najnovšia solidarita Slovákov sa na Ukrajine premení na teplo a svetlo pre obytné domy, nemocnice, školy, krízové centra a verejné inštitúcie. Veľvyslanec Myroslav Kastran pri nej hovorí o „nádeji pre milióny“ Ukrajincov. Na túto nádej sa dnes pozrieme s Marianom Kulichom z občianskeho združenia Mier Ukrajine, ktoré je medzi organizátormi zbierky. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vládna konsolidácia škrtí náš ekonomický rast. Problémom sú neadresné vládne výdavky, napr. plošné 13. dôchodky či sociálne benefity i pre tých, ktorí ich vôbec nepotrebujú, tvrdí exguvernér NBS Šramko. Prečo by bol odchod z EÚ pre Slovensko katastrofou a hrozí nám reálny bankrot štátu? Prvý január 2009, deň, v ktorom Slovensko prijalo novú menu a pripojilo sa tak k elitnému euroklubu. Zavedenie eura sprevádzali polemiky ohľadom konverzného kurzu, ale dôvodmi pochybností boli aj možné menové špekulácie, ktoré otvorila návšteva vtedajšieho ministra financií na jachte spolumajiteľa jednej z finančných skupín, za ktorú si vyslúžil od premiéra “žltú kartu.” Jedným z otcov Eura na Slovensku bol aj vtedajší guvernér Národnej banky Slovenska Ivan Šramko. Ako dnes jeden z otcov slovenského eura hodnotí stav slovenskej ekonomiky a aké odporúčanie by dal našej vláde pri zatiaľ neúspešnej konsolidácií verejných financií? Ako vníma exguvernér NBS to, že i napriek trom masívnym konsolidačným kolám sa vláde nedarí skrotiť rozpočtový schodok? Čo podľa neho ohrozuje našu ekonomiku a hrozí Slovensku skutočne bankrot? Ak chceme mať slušnú životnú úroveň, tak jedinou možnosťou pre nás je byť členmi EÚ a mať euro, odkazuje Ivan Šramko. Ako ovplyvní nepredvídateľná a aj agresívna politika Donalda Trumpa svetovú a aj európsku ekonomiku? Obstojí Európa pod tlakom z východu i západu a nemala by byť EÚ voči USA oveľa viac asertívna? Prospelo by Únií viac federácie no a skutočne je dnes EÚ v stave ekonomického úpadku - či je to skôr propaganda neprajníkov Únie? Verejné financie sa stali obeťou krátkodobých politických záujmov, ale je to odrazom - ako i zodpovednosťou, kultúry celej našej spoločnosti, pripomína exguvernér Centrálnej banky. Sledujete Ráno Nahlas, dnes s bývalým guvernérom NBS Ivanom Šramkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Odmietame vojnu ako nástroj pre úzke národné záujmy. Odmietame vojnu ako bežný nástroj národnej politiky.“ Trumpovmu nevyberanému ťaženiu voči Grónsku sa postavili už aj vplyvní americkí kardináli. Arcibiskupi Chicaga, Washintonu a Newarku – Cupich, McElroy a Tobin. Trumpovi vyčítajú polarizáciu, straníckosť a úzke ekonomické záujmy. Naviac najvyšší duchovný americkej armády arcibiskup Broglio v kontexte možného útoku na Grónsko hovorí o „morálnej prijateľnosti neposlúchnuť“ takýto rozkaz zo strany vojakov. Americkí duchovní v reakcii na počínanie svojho prezidenta hovoria o „spochybnení morálnej roly“ Spojených štátov v boji proti zlu vo svete. Proti vojne sa už tradične vyslovuje pápež a jeho diplomacia, no takýto kritický hlas duchovných smerom k svojmu bezprostrednému prezidentovi vôbec nie je bežnou záležitosťou. A v našich končinách je to niečo neslýchané. Chce to odvahu? A v čom sú pramene takéhoto postoja? Americkí arcibiskupi sa jednoducho odvolávajú na autoritu Ježiša, ktorý prišiel s misiou pokoja a mieru. Na tému sa pozrieme s biblistom Mirom Kocúrom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Z toho, čím sa Rusi chvália netreba mať strach, to je len zastrašujúca propaganda, obavu mám z toho, o čom nevieme, hovorí expert na bezpečnosť a jadrové zbrane Andrej Žiarovský. Európa má podľa neho dostatočný potenciál nahradiť jadrový dáždnik USA. Achilovkou sú však spravodajské a špionážne informácie. A skutočne sa premiér Fico zaviazal k výstavbe jadrovej elektrárne Američanmi? Slovensko podpísalo s americkou vládou rámcovú dohodu o spolupráci v oblasti jadrovej energetiky. Vláda síce zdôraznila, že podpísaná dohoda nie je záväzkom postaviť jadrovú elektráreň americkou spoločnosťou Westinghouse, ale premiér v tejto téme už dlhodobo presadzuje strategickú spoluprácu s USA. Cieľom je zabezpečenie energetickej suverenity a tak by podľa Roberta Fica mala byť nová jadrová elektráreň plne vo vlastníctve slovenského štátu. Odhadované náklady na výstavbu sa šplhajú až k sume 15. Miliárd. Odpovede na legitímne a relevantné otázky prečo sa vláda vyhla transparentnej súťaži a ako vlastne bude vyzerať ekonomika celej tejto skutočne obrovskej investície zatiaľ nepoznáme pretože vláda to zatiaľ jasne nevysvetlila. Zo zadaných špecifikácií - teda požadovanej technológie a výkonu vyplýva, že jediným možným riešením je iba reaktor Westighousu. Komunikácií vlády nerozumiem pretože tu niet ozaj čo skrývať tvrdí Andrej Žiarovský. Potrebuje Slovensko novú jadrovú elektráreň a zaviazala sa vláda podpisom dohody ku konkrétnej zákazke od američanov? Nakoľko to bude pre tento štát výhodná investícia a neexistujú aj iné a lacnejšie riešenia? No a pri jadre, tentoraz však už nie pri jeho mierovej podobe ešte ostaneme. Krach medzinárodného práva a kolaps geopolitického poriadku čoraz viac otvárajú otázky aj o možnej hrozbe jadrovej vojny. Minimálne putinovo Rusko a jeho propagandisti nukleárnou kataklizmou Európe vyhrážaj na pravidelnej báze. Treba brať tieto ruské vyhrážky skutočne vážne a dokážeme si poradiť aj bez jadrového dáždnika Spojených štátov? Nakoľko je vôbec hrozba jadrového konfliktu reálna a je Slovensko – a jeho obyvatelia, na tento typ ohrozenia reálne pripravené? Strategického jadrového arzenálu sa obávam najmenej, najviac sa bojím obnovenia rakiet stredného doletu, ktoré sa nám dnes opäť vracajú do obehu. Pokiaľ Rusko väzí vo vojne na Ukrajine, voči Európe sa na nič nezmôže, pripomína expert. Témy pre Andreja Žiarovského, energetického a bezpečnostného experta KDH, ako i riaditeľa pre strategický rozvoj jadrovej firmy VUJE. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ozbrojenci kontrolujú ľudí, tých so zraneniami zabíjajú, je to znak účasti na protestoch, rozpráva Iránčanka, ktorá žije na Slovensku. Keď sa jej po týždni od začiatku protestov podarilo spojiť na dve minúty s príbuznými, prepukla do plaču. Počula to vytúžené: „Sme v poriadku“. Tisíce iných za svoj boj s teokratickým režimom zaplatili aj životom. Irán – ešte pred pár dňami krajina s celonárodnými protestami proti teokratickému režimu na čele s ajatolláhom Alím Chameneím. Tri týždne verejného odporu - v krajine, kde sa za odpor vešia. A to verejne. Napriek tomu vyšli do ulíc. Najprv nespokojní obchodníci, ku ktorým sa pridali mladí ľudia a študenti. Kritiku životnej úrovne a dražoby rozšírili o kritiku moci. V stovke miest po celej krajine. Reakcia? Armádna streľba do davov, zatýkanie, vyhrážky popravami. Následne informačný blackout. Vypnutý internet i telefonické linky. A Trumpov prísľub pomoci, „ktorá mala byť na ceste“. Po tom, ako Iráncov vyzýval k prevzatiu inštitúcií. Po inom prísľube – a síce, že režim prestane s popravami – americký prezident akoby na ten svoj prísľub zabudol. Bilancia? Irán bez protestov. Obete v tisícoch, vyše 20-tisíc zadržaných. A režim ajatolláhov naďalej pri moci. Čo na to samotní Iránci? Aj tí, čo sa na dianie doma pozerajú zo slobodného exilu? Z bezpečnostných dôvodov ich identitu nezverejňujeme. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Máme tu tisícky samoživiteliek či mnohopočetných rodín. Sú tu i rodiny s deťmi, ktoré majú závažné zdravotné znevýhodnenia. V čom týmto ľuďom pomôže novela Ústavy o dvoch pohlaviach? Vôbec v ničom, odkazuje exkolegom bývalá poslankyňa KDH Jana Žitňanská. A prečo nie je Slovensko sociálnym štátom? Už tretie kolo vládnej konsolidácie dôkladne testuje hranice nášho údajného sociálneho štátu. Teda toho bájneho Molocha, o ktorom tak mimoriadne rád rozpráva štvoronásobný premiér Robert Fico. Faktom je, že v minulom roku žilo na Slovensku pod hranicou príjmovej chudoby takmer 800 tisíc ľudí - pričom závažnú materiálnu a sociálnu depriváciu pociťovalo vyše 400 tisíc našich spoluobčanov. I to svedčí o tom, že tento Ficov virtuálny sociálny konštrukt pre mnohých z nás vôbec neexistuje - či minimálne zásadne zlyháva. Táto krajina tak síce môže byť pre starých - aspoň tak to zrejme vnímajú vládne strany bijúce sa o hlasy penzistov, no rozhodne toto nebude štátom pre zdravotne, mentálne či sociálne znevýhodnené skupiny obyvateľov. Štát pritom uťahuje slučku aj v oblasti podpory v nezamestnanosti či podpory v práceneschopnosti a v mene vynútenej inklúzie zasa sťažuje rodičom slobodu pri výbere školy pre ich vlastné deti. Navyše, pre deti vo vážnych psychických problémoch máme k dispozícií len niekoľko desiatok pedopsychiatrov a tak je mládež, ktorá v čoraz väčšej miere čelí až existenciálnym výzvam i hrozbám, je odsúdená na až neznesiteľne dlhé čakacie lehoty. Tak pre koho je vlastne tento údajne sociálny štát a ako to, že v spoločnosti i štátnych politikách sa čoraz viac selektuje, kto si našu podporu - či aspoň záujem, zaslúži a kto už toho vraj hoden nie je? Ráno Nahlas s bývalou poslankyňou parlamentu i europarlamentu a dlhoročnou expertkou na tieto témy Janou Žitňanskou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sú byty, v ktorých teplota klesá na 17, 15 či 11 stupňov. To už je neznesiteľné. Hromadí sa vlhkosť a v takýchto podmienkach sa nedá dlhodobo fungovať,“ rozpráva o situácii na Ukrajine, ktorá čelí mrazivému počasiu a Putinovým útokom na energetickú infraštruktúru, Stanislava Harkotová. „Najväčšia nepríjemnosť je, keď teplota v domoch klesá k nule. Zachytila som aj prípady, kedy v noci namerali v bytoch mínusové teploty. To sú podmienky, v ktorých sa nedá bývať a Kyjevčania to riešia dodatočným ubytovaním u známych, priateľov, cez Airbnb alebo bývajú v hoteloch,“ vykresľuje situáciu reportérka Aktualít z Kyjeva. Kedysi stratégia hladomorom, teraz „chladomorom“. Zima sa na Ukrajine už dávno nespája len s mrazmi, ale s bezprostredným bojom o prežitie. Ruské útoky cielene mieria na energetickú infraštruktúru. Milióny ľudí nechávajú bez tepla, svetla a vody. „Kto má teplo, vyhral“ – píše z Kyjeva naša Stanka Harkotová, oči a uši Aktualít v napadnutej Ukrajine. Teplo ako privilégium robí podľa nej z dotyčných „šťastných boháčov“. Ako vyzerá každodenný život v Kyjeve, keď teplomer klesá hlboko pod nulu a kúrenie je luxus? Ako tento tlak vplýva na náladu spoločnosti a jej ochotu pokračovať v obrane vlastnej krajiny? O zime vo vojne, odolnosti civilistov a vyhliadkach Putinovej agresie sa rozprávame s reportérkou Aktualít v Kyjeve Stanislavou Harkotovou. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tam, kde je v ozaj demokratickom prostredí, tam robí pred svojimi voličmi ramená, ale keď je v Rusku – kde má reálnu príležitosť zabojovať za mier - tak tam je voči Putinovi v úplne submisívnej pozícií, hovorí exdiplomat Peter Weiss. Fico nás ženie do samoizolácie, tvrdí. Stala sa zahraničná politika liečbou premiérových frustrácií a pochová americký prezident NATO? Svet sa dnes doslova vymkol z kĺbov a zdá sa, že je dnes len otázkou času, keď začneme tancovať aktuálnu planetárnu podobu stredovekého „Danse Macabre“. K už takmer štyri roky trvajúcim chúťkam Putinovho Ruska, ktoré v mene svojich imperiálnych cieľov brutálne, vedome a zámerne vraždí na Ukrajine, sa aktuálne pridali aj Trumpove Spojené štáty. Tie napadli Venezuelu, uniesli jej prezidenta a dnes sa nepokryte vyhrážajú i obsadením dánskeho Grónska, prakticky za akúkoľvek cenu. Z nášho kľúčového spojenca a piliera Severoatlantickej aliancie sa tak stala akútna hrozba pre celý Západný svet reprezentovaný hodnotovou jednotou Európy a Severoamerického kontinentu. Doterajšia zdanlivo nerozborná jednota hodnôt, cieľov a vzájomnej dôvery je tak v mihu preč a medzi USA a EÚ nečakane vyrástli až ľadové hrozby tvrdého - a možno až horúceho - konfliktu. Zvoní Severoatlantickej aliancií umieračik? Bude Trumpova politika napokon definitívnym bozkom smrti pre NATO, a ak áno, je na to Európa pripravená? No a čo Slovensko - vieme vôbec, kde je naše miesto a s kým chceme budovať bezpečný domov v týchto mimoriadne neistých a turbulentných časoch? No a napokon, čo vláda Roberta Fica - vie vôbec, čo robí a v mene koho a čoho robí práve to, čo robí? „Zahraničná politika našej vlády sa úplne obetovala udržaniu si krajne pravicového, antieurópskeho a proruského voličstva SMERu, ktoré Ficovi po odchode Pellegriniho ešte ostalo. A v mene toho, aby si ich udržal, povie premiér prakticky čokoľvek. Vystavili sme sa tak do samoizolácie,“ tvrdí Peter Weiss. Rozhovor s Petrom Weissom sme nahrávali ešte pred stretnutím premiéra Fica s americkým prezidentom Trumpom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Komunita verzus masa. Alebo keď komunita so svojimi živými a osobnými vzťahmi lieči anonymitu beztvarej masy. Naviac – oblečená do krásy a naplnená umením, vôňou kávy či chuťou dobrôt. To všetko v kontexte fenoménu, akým je film a jeho „svätostánky“. Áno, mám na mysli kiná. Ako sa zmenili od toho prvého plateného premietania bratov Lumiérovcov v Paríži z roku 1895? Prešli si skromnými začiatkami, boomom 30-tych až 50-tych rokov, následnou krízou, súbojom s televíziou i miléniovými výzvami digitalizácie. A dnes v dobe multiplexov, či domáceho streamovania sa zas o život a pozornosť hlásia malé, komunitné, s vôňami – nielen spomínanej kávy či dobrôt, ale i človečiny. Na fenomén sa pozrieme s Dominikom Hroncom, ktorý stojí za čerstvým prírastkom v Bratislave. Nakoľko môže samotné filmové umenie prežívané komunitne pomôcť našej rozdelenej a rozhádanej spoločnosti? „Keď sa o sto rokov budú študovať dejiny umenia, toto bude kapitola čiernej diery. Z umelcov sa museli stať aktivisti, ktorí sa vo verejnom priestore museli postaviť za identitu krajiny, ktorú svojou prácou vytvárajú,“ hovorí Dominik Hronec, filmový distribútor. „Pomaly každá verejná inštitúcia je toxická, vysoko neprofesionálna a provinčná,“ hovorí o správe rezortu pod gesciou Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nás a naše deti predsa už obetovali. Hodili cez palubu väčšinu občanov a otvorene autokratizujú celú spoločnosť, hovorí v Ráno Nahlas expremiérka Iveta Radičová. Menia politický systém, oslovujú extrém, robia politiku iba pre seba a svojich voličov a za vzor nám dávajú autokracie a totality, hodnotí polčas Ficovej vlády. Prečo na podpriemernosti nemožno postaviť úspech krajiny a kde dnes hľadať na Slovensku nádej? Keď sa pridlho pozeráš do priepasti, hrozí, že sa napokon priepasť pozrie do teba, napísal svojho času slávny filozof F. Nietzche. Ten okamih, keď sa priepasť pozrela priamo do nás nastal zrejme práve teraz. Globálny medzinárodný poriadok sa zrútil, americká invázia do Venezuely fakticky legitimizovala obdobnú inváziu Ruska na Ukrajine, no a Európa sa tak ocitla ako nahý v tŕní medzi dvomi imperiálnymi predátormi, ktorí si na nás robia zálusk. V tomto doslova až existenciálnom čase je pritom Slovensko na krízové situácie a bezpečnostné hrozby zúfalo nepripravené, táto vláda však i naďalej fantazíruje o suverénnej politike na všetky štyri svetové strany. Náš štát pritom čoraz viac pripomína povestné Potemkinove dediny. Tri kolá miliardových vládnych konsolidácií priniesli výrazné zvýšenie daňovo odvodovej záťaže, ale zlepšiť stav verejných financií sa im prakticky vôbec nepodarilo. Úroveň služieb štátu, stav infraštruktúry či zdravotníctva kontinuálne upadá, krajina zažíva exodus mladých šikovných talentov, no a Slovensko sa prepadá prakticky už vo všetkých mysliteľných rebríčkoch na samý chvost krajín Európskej únie. „Ficova stratégia je pre Slovensko sebadeštruktívna. Im zostal už iba extrém a potrebujú mu dnes ukázať symboliku beztrestnosti,“ tvrdí expremiérka Radičová, ktorá tak vládnutie SMER-u s extrémistami vôbec nepovažuje za nereálny scenár. „Na priemernosti a podpriemernosti však ešte nik úspech nepostavil,“ dodáva. Počúvate Ráno Nahlas s bývalou premiérkou a profesorkou sociológie Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Irán – revolúcia proti nedôstojnosti biedy a útlaku a proti neslobode. Už tretí týždeň je deväťdesiat miliónová krajina na nohách. Krajina s teokraciou islamských ajatolláhov na čele s Alím Chameneím. Ak sa po útokoch Američanov na jej jadrové zariadenia pred časom akoby zomkla, aktuálne povstala. Spúšťačom decembrového povstania bol radikálny prepad domácej meny a rovnako drastický nárast cien. A ak je na jednej strane hnev z mizérie, do ktorej krajinu priviedla moc, na druhej sa táto moc bráni zabíjaním, zatváraním do väzení či vypínaním internetu. Šéfka fínskej diplomacie Elina Valtonenová to dáva do súvisu: iránsky teokratický režim podľa nej „vypol internet, aby mohol v tichosti zabíjať a utláčať“. Podľa ľudskoprávnej organizácie Iran Human Rights so sídlom v Osle od začiatku protestov zahynulo v Iráne najmenej 600 ľudí, mŕtvych však môže byť viac ako šesť tisíc. Zadržaných má byť viac ako 10 tisíc Iránčanov. Organizácia však upozorňuje, že údaje sa dajú len ťažko nezávisle overiť. Čo je za dianím v Iráne. A aké môžu byť scenáre vývoja? Zaobíde sa to bez Trumpovej intervencie? Téma pre arabistu Attilu Kovácsa z bratislavskej Univerzity Komenského. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.