Advertise on podcast: V ženskom rode

Pred piatimi rokmi hovorila Elena Martinčoková v podcaste V ženskom rode o svojom synovi Dušanovi, o láske, prijatí a strachu o jeho bezpečie. Odvtedy sa mnohé zmenilo. Dušan sa stal oceňovaným spisovateľom, Lenka, ako ju volajú blízki, spoluzakladala Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí a z ženy, ktorá sa obávala verejne vystupovať, sa stala odvážna obhajkyňa rodín a ich detí. S Katarínou Strýčkovou sa opäť stretli presne štyri roky po vražde Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča na Zámockej ulici v Bratislave. Lenka otvorene hovorí o strachu, ktorý ako matka prežíva, aj o bolestnom pocite úľavy, že obeťou nenávisti sa nestal jej syn. Rozpráva tiež o rodičoch, ktorí sa učia prijímať svoje deti, o pribúdajúcich rodinách transrodových ľudí, ktoré vyhľadávajú pomoc, aj o prekážkach, s ktorými sa tieto rodiny stretávajú. A tiež o Dušanovom manželstve, vzájomnej dôvere, radosti z jeho života a o tom, čo ju vlastný syn naučil.

Český dokumentárny film Kdyby se holubi proměnili ve zlato je veľmi osobnou výpoveďou režisérky Pepy Lubojacki o jej bratovi Davidovi a dvoch bratrancoch, ktorých životy poznačila závislosť. Zároveň je filmom o ľuďoch, ktorých sme sa naučili okolo seba nevidieť. Film vznikal takmer sedem rokov. Päť rokov autorka nakrúcala prevažne na mobil, takmer dva ďalšie strávila v strižni - bez prísľubu, že príbeh bude mať dobrý koniec. V novej epizóde V ženskom rode hovorí s Katarínou Strýčkovou predovšetkým o svojom bratovi Davidovi, ktorého v detstve obdivovala, o jeho závislosti a medzigeneračnej traume, ale aj o vlastnej potrebe ho zachrániť a o bolestnom poznaní, že život druhého človeka nemôžeme dostať pod kontrolu ani z lásky. Lubojackej film nám dovolí Davida spoznať. Vieme, kto je a odkiaľ prichádza, poznáme jeho sestru, ktorá ho miluje a pomáha mu. Hoci ho na ulici ľudia často prehliadajú, na premiére filmu v pražskej Lucerne ho zrazu videla a vytlieskala plná sála. Otázkou zostáva, či dokážeme rovnako súcítiť aj s človekom bez domova, ktorého príbeh nám nemá kto porozprávať? Film Kdyby se holubi proměnili ve zlato získal dve ceny na medzinárodnom filmovom festivale Berlinale a je českým kandidátom na Oscara.

Prečo dokážeme niekoho, koho sme nikdy nestretli, počúvať aj viac ako hodinu a časom nadobudnúť pocit, že ho poznáme? Čím si podcasteri získavajú našu dôveru a čo sa s ňou stane, keď ju začnú premieňať na peniaze alebo vplyv? Katarína Strýčková sa v novej epizóde rozpráva s Petrou Kubányi, ktorá sa profesionálne venuje podcastom, ich monetizácii a rozvoju a stojí aj za festivalom Magnesia RecFest. Hovoria o tom, prečo nestačí sadnúť si pred mikrofón a rozprávať, čo odlišuje dobrý rozhovor od obyčajnej konverzácie a prečo môže byť dôkladná príprava paradoxne tým, čo umožní, aby rozhovor pôsobil prirodzene. Dostanú sa aj k tomu, či má zvukový podcast budúcnosť vo svete videa, prečo majú nové podcasty dnes oveľa ťažšiu cestu k publiku, či sa dá podcastom na Slovensku uživiť a kde je hranica, za ktorou reklama začína ničiť to najcennejšie, čo si tvorca vybudoval - dôveru poslucháča. A keďže V ženskom rode oslavuje osem rokov, po 276 rozhovoroch sa úlohy na chvíľu obrátia a Petra Kubányi sa pýta Kataríny Strýčkovej aj na to, čo ju roky za mikrofónom naučili o príprave, počúvaní a vedení rozhovoru, ktorý má svoju dramaturgiu, ale zároveň zostáva skutočnou konverzáciou.

Prečo nás silnejšie zasiahne predstava toho, čo môžeme stratiť, než toho, čo môžeme získať? Prečo sa pod tlakom niekedy ešte pevnejšie držíme svojho názoru? A nakoľko si vôbec uvedomujeme, čo všetko ovplyvňuje naše každodenné rozhodnutia? Psychologička a profesionálna vyjednávačka Lenka Osičková sa venuje psychológii rozhodovania a etickému ovplyvňovaniu. V rozhovore s Katarínou Strýčkovou vysvetľuje, prečo nie sme pri rozhodovaní takí racionálni, ako si radi myslíme, ako na nás pôsobia strach, neistota či potreba zostať verní vlastným presvedčeniam a prečo nás fakty niekedy nedokážu presvedčiť ani vtedy, keď ich máme pred sebou. V rozhovore sa dozviete viac o tom, kde sa končí legitímna snaha niekoho ovplyvniť a začína manipulácia, prečo naša myseľ reaguje na určité podnety automaticky a ako tieto mechanizmy využíva informačné prostredie a sociálne siete, a tiež o tom, či nám poznanie toho, ako sme ovplyvniteľní, môže pomôcť lepšie rozumieť vlastným rozhodnutiam, aj rozhodnutiam ľudí okolo nás.

Čo znamená starať sa o človeka, ktorý sa v závere života stane odkázaným na pomoc druhých? Takáto starostlivosť vstupuje do vzťahov, ktoré už existujú, a mení ich. Do blízkosti a lásky môže priniesť únavu, hnev či pocit viny, do dovtedajšej samostatnosti potrebu prijať pomoc a celkom dôverovať druhému. Hostkou podcastu V ženskom rode je Simona Stískalová z Platformy pomáhajúcich organizácií - Nezabudnutí. S Katarínou Strýčkovou sa rozprávajú o starostlivosti ako o vzťahu, o dôstojnosti a zraniteľnosti človeka, ale aj o tom, čo dlhodobá starostlivosť prináša do života celej rodiny. Osobitnú podobu dostávajú tieto otázky v závere života. „Paliatíva je v prvom rade o živote v jeho najzraniteľnejšej fáze,“ hovorí v rozhovore Stískalová. Rozprávajú sa preto aj o možnosti zostať doma s podporou mobilného hospicu, a tiež o deťoch, ktoré sú súčasťou rodinnej skúsenosti s vážnou chorobou a zomieraním. Ako s nimi o smrti blízkeho človeka hovoriť? Kedy ich v snahe chrániť pripravujeme o možnosť porozumieť tomu, čo sa v ich rodine deje? Rozhovor napokon smeruje aj k nám samým: k prijímaniu pomoci a strate samostatnosti, ale aj k tomu, prečo má zmysel hovoriť s najbližšími o vlastných predstavách a želaniach na záver života ešte v čase, keď o nich môžeme hovoriť pokojne a sami za seba.

Prečo Homér začína Odyseu príbehom syna, a nie samotného Odysea? Je Penelopa len symbolom vernosti? A čo vlastne znamená návrat domov, ak sa za dvadsať rokov zmení človek aj svet okolo neho? Klasická filologička, spisovateľka a pedagogička Karlovej univerzity v Prahe Sylva Fischerová ukazuje Homérovu Odyseu ako živý príbeh o vojne, dospievaní, návratoch, identite aj o schopnosti rozpoznávať - ľudí, situácie, vlastné hranice aj seba samých. Nová epizóda V ženskom rode Kataríny Strýčkovej je pozvaním znovu objaviť jednu z najstarších kníh západnej civilizácie ako príbeh, ktorý dodnes kladie otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede.

Deti dnes častejšie hovoria o tom, čo prežívajú – pomenúvajú úzkosť, smútok či tlak. Neznamená to, že zvládajú menej, ale že svoje prežívanie dokážu presnejšie vyjadriť. Hlavná sestra detského psychiatrického stacionára v Martine Martina Dubovcová v rozhovore s Katarínou Strýčkovou vysvetľuje, čo sa u detí mení, čo si rodičia často všimnú neskoro a aké signály by nemali prehliadnuť. Hovorí aj o tom, prečo je pre dieťa kľúčová plná pozornosť rodiča – nie prítomnosť „popri mobile“, ale skutočný záujem o to, čo dieťa prežíva. Rozhovor sa dotýka aj momentu, keď je už dôležité vyhľadať odbornú pomoc, a toho, akú úlohu zohráva prostredie, v ktorom sa liečba odohráva – prečo záleží na tom, aby bolo pokojné, dôstojné a bezpečné pre deti aj zdravotný personál.

Spoľahlivosť, zodpovednosť a potreba byť „bezproblémová“ - aj také sú pocity sklenených detí, zdravých súrodencov detí so zdravotným znevýhodnením. Alžbeta Tvrdá vyrastala v rodine, kde bolo prirodzené nepridávať rodičom ďalšie starosti a fungovať samostatne. O svojej skúsenosti dlhé roky nepremýšľala. Naplno sa k nej vrátila až ako dospelá žena - pri vlastnom materstve. Dnes má päť detí a otvorene hovorí o tom, ako ju táto životná skúsenosť formovala: v očakávaniach, ktoré na seba kládla, v pocite zodpovednosti aj v tom, prečo bolo pre ňu také ťažké požiadať o pomoc. V rozhovore s Katarínou Strýčkovou opisuje aj moment, keď sa jej život zastavil totálnym fyzickým aj psychickým vyčerpaním - a prečo práve to bol bod, od ktorého začala veci meniť. Dnes stojí za komunitným centrom v Bytči, ktoré mesačne navštívia stovky ľudí. Hovorí o tom, prečo sú vzťahy základom fungujúcej komunity, čo znamená cítiť sa „videná“ a prečo považuje za najväčší úspech dovoliť si byť taká, aká je. Rozhovor o materstve, únave a o tom, čo sa zmení, keď človek prestane skúšať všetko zvládnuť sám.

Dôvera sa na Slovensku spomína často, menej sa však analyzuje ako reálny faktor, ktorý ovplyvňuje fungovanie spoločnosti. Dáta dlhodobo ukazujú, že väčšina ľudí nedôveruje neznámym a k odlišnosti pristupuje skôr s obavou než so zvedavosťou – len približne štvrtina ľudí si myslí, že väčšine ľudí sa dá dôverovať. Nejde pritom len o medziľudské vzťahy. Miera dôvery sa premieta do toho, ako fungujú inštitúcie, či sa dodržiavajú pravidlá a do akej miery sú ľudia ochotní spolupracovať aj mimo svojho najbližšieho okolia. V rozhovore s Katarínou Strýčkovou hovorí Nikola Richterová z DEKK Inštitútu o tom, čo nám nové dáta o dôvere na Slovensku skutočne ukazujú, prečo si ľudia vytvárajú „náhradné“ systémy istoty a čo sa deje v spoločnosti, kde sa dôvera vytráca. Rozhovor sa dotýka aj otázky, či má dôvera súvis s tým, či ľudia cítia, že sú súčasťou niečoho spoločného – a čo to znamená pre ich vzťah ku krajine.

Ruslana Danilkina mala osemnásť rokov, keď po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 dobrovoľne vstúpila do armády. V devätnástich utrpela zranenie, pre ktoré prišla o nohu. „Po celý čas som bola pri vedomí – až kým ma nepoložili na operačný stôl. Nekričala som, nepýtala som sa, prečo sa to stalo práve mne,“ hovorí v rozhovore s Katarínou Strýčkovou. „Môj inštinkt prežitia fungoval po celý čas rýchlejšie, než moja myseľ stíhala spracovať strach.“ Obavy zo smrti však prichádzali v iných momentoch. „Je to ako otvoriť zásuvku nočného stolíka – a zakaždým tam nájsť strach, ktorý tam stále leží.“ Ruslana je dnes vojnová veteránka a pracuje ako konzultantka v rehabilitačnom centre Superhumans vo Ľvive. V tejto epizóde zaznie rozhovor v plnom znení – načítaný autorkou podcastu v podobe, v akej vznikol.

Aké je vyrastať s vedomím, že vaše telo nefunguje tak ako u ostatných detí – a zároveň s nádejou, že sa to raz zmení? V rozhovore s Ľubicou Škvarnovou, ktorá žije s detskou mozgovou obrnou a pohybuje sa na vozíku, sa Katarína Strýčková vracia k jej detstvu, ktoré výrazne ovplyvnilo aj rozhodnutie rodičov poslať ju na internátnu školu pre deti so zdravotným znevýhodnením. Šesť rokov strávila mimo rodiny, v prostredí, ktoré bolo v tom čase považované za bežné riešenie, no pre ňu znamenalo odlúčenie, s ktorým sa vyrovnáva dodnes. Ľubica spomína aj na príchod domov, ktorý jej nepriniesol návrat k bežnému životu, ale pocit izolácie a samoty. Hovorí o dospievaní, túžbe po vzťahu a rodine a o postupnom prehodnocovaní predstáv o vlastnej budúcnosti.

Rodiny detí so zdravotným znevýhodnením dlhodobo fungujú v systéme, ktorý na ich realitu nie je pripravený. Z dát, ktoré zozbierala Platforma rodín vyplýva, že drvivá väčšina rodičov nemá dostatok oddychu a výrazná časť hovorí o zhoršenom fyzickom aj duševnom zdraví. V prevažnej miere sa o deti starajú matky – často popri zabezpečovaní chodu domácnosti alebo po rozpade rodiny samy. V rozhovore s Monikou Fričovou sa tieto čísla prepájajú s konkrétnou skúsenosťou. S tým, čo znamená dlhodobá starostlivosť v praxi, kde dnes systém zlyháva a čo by sa muselo zmeniť, aby rodiny nemuseli fungovať na hrane vlastných síl. Katarína Strýčková sa s Monikou Fričovou rozpráva aj o tom, prečo sa o tejto téme stále hovorí skôr cez jednotlivé príbehy než ako o systémovom probléme.

Iba talent nestačí. Rozhodujúce je prajné prostredie, podpora a človek, ktorý dieťaťu povie: „Ty na to máš.“ Barbora Mistríková zo združenia Divé maky hovorí o tom, prečo sa veľká časť talentu rómskych detí na Slovensku nerozvinie – nie preto, že by chýbal, ale preto, že nemajú podmienky, stabilitu ani príležitosti uspieť. Rozprávame sa o tom, ako sa talent dá rozpoznať aj tam, kde nie je na prvý pohľad viditeľný, prečo je kľúčový vzťah s mentorom a čo všetko rozhoduje o tom, či dieťa svoj potenciál napokon využije. Hovoríme aj o tom, prečo školský systém na Slovensku stále nedokáže zohľadniť rozdielne štartovacie čiary detí – a prečo na tom v konečnom dôsledku stráca celá naša spoločnosť.

Kristína Maková pracuje v Centre komunitného organizovania v Banskej Bystrici a venuje sa práci s ľuďmi v komunitách - najmä s mladými rómskymi dievčatami. V rozhovore hovorí o tom, čo v praxi znamená komunitné organizovanie a prečo nejde len o pomoc, ale o spôsob, ako ľudia získavajú dôveru vo vlastné schopnosti meniť svoje okolie a rozvíjať sa. Rozprávame sa nielen o opakovanej generačnej chudobe, o bariérach, ktoré spoločnosť často nevidí, ale aj o tom, prečo je dôležité vychovávať silných a odvážnych lídrov a líderky priamo v komunitách. Kristína otvorene hovorí aj o rómskom feminizme a o tom, prečo je pre mladé rómske ženy dôležité, aby dokázali hovoriť za seba a niesť zodpovednosť za svoj život aj za svoje okolie. „Ľudia sú ako lentilky,“ hovorí v rozhovore. „Na povrchu môžu byť rôznofarební, ale vo vnútri sú všetci rovnakí.“

Mária Látalová pracovala ako dobrovoľníčka v hospici a dlhodobo sa pohybuje medzi profesionálmi v pomáhajúcich profesiách na konci ľudského života. Aj vďaka mame lekárke sa naučila nebáť nemocničného prostredia či rozhovorov o smrti. Rozprávame sa o jej pracovných skúsenostiach z hospicu a nemocníc, o rodinách, pacientoch a predovšetkým o systéme, ktorý stojí na málo viditeľnej, trpezlivej práci jednotlivcov – veľmi často žien. Hovoríme o tom, čo s človekom robí dlhodobý kontakt s utrpením a prečo sa ľudia v pomáhajúcich profesiách učia o vlastnú psychickú kondíciu starať niekedy až príliš neskoro. V rozhovore zaznieva úprimná úcta a vďačnosť voči tým, ktorí sa rozhodli starať o druhých, a bez ktorých obetavosti by bol náš svet menej ľudský.